Premárnené talenty: Adriano

Boh ho obdaroval schopnosťami, vďaka ktorým mohol vystúpiť na futbalový Olymp. Ako správny Brazílčan mal skvelú techniku a rýchlosť, k tomu robustnú postavu, znamenajúcu obrovskú výhodu v súbojoch s obrancami a navyše čarovnú ľavačku. Lenže „Najvyšší“ mu akosi zabudol nadeliť psychickú odolnosť. Keď sa mal definitívne zaradiť medzi svetovú špičku, prišla tragédia v osobnom živote a s ňou sa Adriano nedokázal vyrovnať. Namiesto futbalu dostal prednosť alkohol a život, ktorý nemal s profesionalizmom nič spoločné. Po rýchlej ceste nahor prišiel strmý a bolestivý pád na samé dno. Z neho sa už vyhrabať nedokázal.

Z ulice do Milána

Adriano Leite Ribeiro sa narodil 17. februára 1982 a vyrástol na chudobnom predmestí Ria de Janeiro. „Bolo to hrozné. Strieľalo sa, vraždilo, ľudia žili v domoch z lepenky. Otec nezarábal veľa...“  spomínal na neradostné detstvo s odstupom času. Napriek problémom si našiel lásku, ktorá mu pomáhala prežiť každý ďalší deň – futbal.

Svoj obrovský talent predvádzal už na ulici, kde si ho všimli skauti Flamenga. Nádejnému chlapcovi dal slávny klub šancu a on sa jej napriek nesúhlasu rodičov chopil. „Moji rodičia nechceli, aby som hrával. Mal som chodiť do školy, no v skutočnosti som sa učeniu venoval veľmi málo. Teda až na jeden predmet s názvom futbal,“ zaspomínal v období, keď ho už najpopulárnejšia hra na svete živila.

Vo Flamengu sa Adriano predral mládežníckymi mužstvami až do prvého mužstva. Po prvýkrát sa na ihrisku medzi seniormi objavil vo februári 2000. O štyri dni neskôr strelil svoj premiérový do siete Sao Paula, 11 dní na to oslavoval osemnáste narodeniny. Krátko po svojom debute podpísala vychádzajúca hviezdička s klubom novú dvojročnú zmluvu. Dohromady stihla odohrať za Flamengo 46 zápasov, v ktorých skórovala 12-krát. Potom sa ozval Intern Miláno a predložil na  stôl viac ako šesť miliónov libier. V tej dobe šlo o nemalú sumu, obzvlášť za 19-ročného futbalistu, hoc už majstra sveta do 17 rokov a seniorského reprezentanta. Svoj debut v najcennejšom drese si odbil v novembri 2000.

Inter s ponukou uspel, a tak sa Massimo Moratti mohol tešiť z ďalšieho cenného úlovku, ktorý mal Milánčanov v blízkej budúcnosti vytiahnuť z tieňa Juventusu, AS Rím či mestského rivala AC. Strelecký účet v modro-čiernom drese si brazílsky ľavák otvoril proti súperovi najzvučnejšieho mena. Sieť Realu Madrid napol z priameho kopu, pravda, išlo len o priateľský zápas.

V Parme medzi hviezdy

V priebehu prvej sezóny na štadióne Giuzeppe Meazzu odohral 20-ročný mladík osem ligových duelov a strelil jediný góly. V polovici ročníka putoval na hosťovanie do Fiorentiny, kde mal predsa len viac možností dostať sa na ihrisko a zvyknúť si na život i futbal v Taliansku. „Dúfam, že budem pre Fiorentinu prospešný a čoskoro sa vrátim do modro-čierneho dresu. Síce Florenciu nepoznám, ale stavím sa, že to bude pre mňa nádherné miesto. Snáď odvediem dobrú prácu. Mojou prioritou je pomôcť tímu k záchrane,“ povedal pred debutom vo fialovom drese. Svoje predsavzatie naplniť nedokázal. Viola zo Serie A zostúpila, ale Adriano rozhodne nesklamal. V 15 dueloch šesťkrát skóroval. Ani to manažment Internazionale nepresvedčilo, že Brazílčan patrí do prvého tímu. Na svoju šancu si musel počkať.

Čakanie si spríjemnil v Parme, ktorá v tej dobe dávala dohromady kvalitné mužstvo. Od Interu vykúpila za štyri milióny libier polovicu práv na brazílskeho strelca. A začala sa jedna z najkrajších etáp nielen v kariére Adriana, ale aj v histórii Parmy. Bohužiaľ, klub napokon skončil v bankrote a musel začínať prakticky od začiatku.

Ale na sezónu 2002/2003 majú priaznivci tímu zo severnej časti Talianska krásne spomienky. O útočnej dvojici Adrian Mutu – Adriano sa dodnes spievajú ódy. Rumunský „šúter“ pomohol k skvelej piatej priečke a miestenke do Európy 18 gólmi, Adriano zaznamenal o tri zásahy menej. No stačilo, ak si pri priamom kope pár metrov za pokutovým územím postavil loptu a každý brankár mohol vyhlásiť stav najvyššej pohotovosti. Skvelá ľavačka presne vedela, kam guľaté čudo umiestniť.

Späť do Interu

Vzhľadom na finančné možnosti neodkázala Parma svoje jagavé hviezdy udržať. Už v lete odišiel hľadať šťastie do Chelsea Adrian Mutu, počas zimného prestupového obdobia ho nasledoval aj útočný partner, ktorý sa vrátil do Interu. Milánčania chceli Brazílčana „celého“, preto museli polovicu práv odkúpiť za 13 miliónov libier.

S Parmou sa Adriano lúčil jesennou bilanciou deväť zápasov, osem gólov. Až v novembri ho zastavilo nepríjemné zranenie. V Miláne mal ale veľké plány. „Vďaka Interu som sa dostal do Talianska, takže som veľmi rád, že sa môžem vrátiť späť. Som si istý, že sa tu môžem stať veľkým hráčom. Dres Interu pre mňa znamená veľa. Som pripravený pomôcť tvrdou prácou k víťazstvám“ hlásil reprezentant „kanárikov“ pri návrate na San Siro. Paradoxne, práve s Parmou zvádzali modro-čierni boj o štvrté miesto a miestenku do Ligy majstrov. Napokon mali v tabuľke o jediný bod viac, k čomu šiestimi jarnými gólmi dopomohol aj Adriano.

Mladý Brazílčana postupne preberal úlohu kľúčového útočníka Interu. Svojimi gólmi ťahal tím v domácej súťaži a hlavne na európskej scéne. Skvele mu vyšla najmä jesenná časť sezóny 2004/2005, keď bol k nezastaveniu. A to napriek osobnej tragédii, keďže krátko pred štartom ročníka stratil otca. Smrť milovaného človeka bola tvrdou ranou v živote talentovaného futbalistu, no zdalo sa, že Adriano ju prijal so vztýčenou hlavou. Svoje zásahy posielal do neba. A nebolo ich málo. Skóroval prakticky z každej pozície, oddeliť ho od lopty bolo pre obrancov hrdinským činom a všetkému velila chirurgicky presná ľavá noha. Nečudo, že sa okolo neho zlietali skauti z celej Európy. Nahlas sa hovorilo o Chelsea i Reale Madrid.

Azda aj preto mu na jar pušný prach akosi zvlhol. Viac ako 100 dní netrafil do čierneho. Zlom prišiel až v osemfinálovej odvete Ligy majstrov. Odnieslo si to Porto. Obhajcovi trofeje nasúkal hetrik a posunul milánsky celok do štvrťfinále. "Mám silnú postavu, to je moja najväčšia prednosť. Ale musím si strážiť váhu. Stačí mať o kilo navyše a už spomaľujem a začínam funieť," vravel Adriano možno trochu položartom a predsa, ako sa neskôr ukázalo, pravdivo.

Sezónu Inter napokon zakončil na treťom mieste Serie A a víťazstvom v Talianskom pohári. Adriano mal po poslednom stretnutí ročníka na konte 28 zásahov. Svojimi výkonmi si vyslúžil predlženie zmluvy. A v nasledujúcich mesiacoch chcel on i klub dosiahnuť ešte viac.

Nie úplne sa to podarilo. Smrť otca začala pomaličky nahlodávať sebavedomie robustného útočníka. Jeho najhviezdnejší moment v sezóne prišiel 17. decembra 2005, keď štyrmi gólmi zostrelil Regginu. Ani Inter pod vedením Roberta Manciniho nedokázal prekročiť tieň z predošlého ročníka. Obhájil síce triumf v Coppa Italia, ale v Lige majstrov znova stroskotal vo štvrťfinále a v ligovej súťaži sa pozeral na chrbát Juventusu a mestského rivala AC. Zasiahla však „vyššia moc“. Úplatkársky škandál Calciopoli ochromil Seriu A a Scudetto z ničoho nič pripadlo do rúk Interu. Adriano zakončil druhú kompletnú sezónu v modro-čiernom s 18 gólmi na konte, čo bolo rapídne menej ako rok predtým.

Náladu si nezlepšil ani na svetovom šampionáte v Nemecku, kde mal byť spoločne s Ronaldom, Ronaldinhom a Kaká strojcom majstrovského štebotania „kanárikov“ . Veľké očakávania však vystriedalo obrovské sklamania. Brazília nudila, vypadla už vo štvrťfinále a hoci Adriano dvakrát skóroval, aj on sa zaradil medzi smutné postavy turnaja. Svojimi výkonmi akoby naznačoval, že namiesto vrcholu kariéry prichádza nepríjemný a bolestivý pád.

Pád na dno

Sezóna 2006/2007 sa v podaní brazílskej hviezdy zmenila na jednu veľkú katastrofu. Futbal išiel bokom, namiesto toho sa Adriano snažil zapíjať alkoholom žiaľ za otcom, myšlienky si „prečisťoval“ v baroch a na rôznych párty. Navyše sa začal prejavovať problém, na ktorý upozorňoval – nedodržiavanie životosprávy malo na svedomí priberanie na váhe. Nečudo, že strelecký ťahúň z minulých rokov si musel v Interi zvykať na úlohu náhradníka. Prednosť dostávali letné posily – Zlatan Ibrahimovič a Hernán Crespo.

Milánčania síce získal majstrovský titul, ale v kolonke „strelené góly“ svietila u Adriana chudobná šestka. Počas letnej pauzy priznal, že za zhoršenou formou je neschopnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka. „Tak veľmi mi chýba otec. Zomrel v lete 2004, ale zdalo sa, že moja myseľ začala registrovať jeho neprítomnosť až o nejaký čas neskôr. Nevidel som ho zomrieť, takže keď som sa vrátil do Talianska, ďalej som žil s pocitom, že je tu s nami. Začal som trpieť až keď som sa vrátil na prázdniny do Brazílie. Nebol tam a ja som chcel byť s ním," snažil sa vysvetliť príčinu svojich problémov. Ale situácia okolo uvädajúcej superstar sa nezlepšovala, ba naopak. Adriano sa na ihrisku trápil a počas jesene otvorene priznal, že ho kvária psychické problémy. „Stále trpím depresiami, čo mi nedovoľuje poriadne trénovať. Každý si v živote prejde ťažkým obdobím. Smrť môjho otca bol strašný moment, veľa som si vytrpel.“  

Šéf Internazionale Massimo Moratti sa svojmu podriadenému neotočil chrbtom. V novembri mu už druhýkrát doprial dovolenku a Adriano odcestoval domov. Nový impulz hľadal na hosťovaní v Sao Paule. Na konci roka sa zdalo, že všetko sa vracia do starých koľají. „V tejto chvíli sa cítim ako úplne iný futbalista. V Taliansku som nebol schopný nájsť také šťastie. Musím poďakovať prezidentovi Massimovi Morattimu, ktorý mi veril a poslal ma sem, pretože vedel, že toto je skvelý klub. Od svojho príchodu som sa cítil veľmi dobre a to je pre mňa veľmi dôležité. Som odhodlaný dať sa úplne dohromady. Tvrdo pracujem a dúfam, že sa vrátim čo najrýchlejšie,“ tvrdil obrodený útočník.

Problémy, problémy, problémy.... a koniec v Interi

Svoje slová potvrdzoval priamo na ihrisku. V brazílskej lige strieľal jeden gól za druhým a hoci sa nevyhol niektorým drobným škandálom, dostal sa späť do hernej pohody. V lete 2008 sa napriek menším obavám vrátil do Interu a bol pripravený presvedčiť o svojich kvalitách nového trénera  Josého Mourinha.

Krátko po začiatku ročníka vyzeralo všetko ideálne. Tímu sa darilo, Adriano pravidelne hrával a portugalský kouč mu dával dostatok možností na sebarealizáciu priamo na ihrisku. „Užívam si spoluprácu s Mourinhom. Na tréningu si ma vzal bokom a vysvetlil mi, čo presne odo mňa očakáva. Tvrdo sme pracovali a teraz si opäť oveľa viac užívam hru a spoluprácu s Ibrahimovičom. Všetko ide skutočne veľmi dobre," neskrýval nadšenie v októbri 2008.

Ale o mesiac bolo všetko inak. Adriano sa začal častejšie ako na trávniku objavovať na lavičke náhradníkov a na tribúne. Opakovane porušil životosprávu a vynechal niekoľko tréningov. Mourinho ho preto vyradil z kádra. Keď mu dal ďalšiu šancu, prišiel Brazílčan na tréning opitý. A tak sa nahlas začalo hovoriť o jeho prestupe. Počas zimy ale nikam neodišiel. Ak teda nepočítame kvalifikačné zápasy v Južnej Amerike, z ktorých sa už ale do Talianska nevrátil.

V médiách sa objavilo niekoľko špekulácii, čo sa z futbalistom „nerazzurri“ stalo. Písalo sa o možnom zajatí, únose či dokonca smrti. Všetky podobné informácie samotný hráč po niekoľkých týždňoch mlčania dementoval a vysvetlil, že si potreboval dať od futbalu prestávku. „V Taliansku som mal v poslednej dobe nejaké problémy, ale nechcem zabiehať do detailov.“

To už bolo na Morattiho príliš a v apríli 2009 sa rozhodol ukončiť kontrakt s brazílskym bombardérom. Ten už o pár dní neskôr podpísal ročnú zmluvu s Flamengom. V materskom drese to bol znova Adriano dvoch tvári. Na jednej strane skvelý strelec, na strane druhej chlapík s vnútornými problémami bez profesionálneho prístupu k futbalu. Postupne sa však dostával do formy a bol pre Flamengo veľkým prínosom, hoci na jeho tele bolo zjavné nejaké to kilo navyše. Tímu pomohol v roku 2009 k triumfu v brazílskom šampionáte. V rodnej krajine mu nič nechýbalo, snáď s výnimkou nominácie na MS 2010 v Juhoafrickej republike. Lenže on chce viac...

Fiasko v Ríme, namiesto Flamenga Corinthians

Ešte pred štartom šampionátu, ktorý sledoval len na televíznej obrazovke, oznámil Adriano prekvapivý návrat do Talianska. Nie do Milána, ale do Ríma. O jeho služby sa prihlásil miestny AS. Avšak niekdajší kanonier Parmy a Interu počas svojej rímskej anabázy nebojoval s obrancami, ale hlavne sám so sebou. Zranenie, nadváha, ani stopa po profesionalizme, neskorý návrat z rodnej krajiny... To všetko prinútilo vedenie „vlkov“ konať a čoskoro bola na svete dohoda o ukončení zmluvy. Naspäť za oceán sa Adriano vracal so siedmimi odohranými zápasmi, bez streleného gólu a tretíkrát v kariére s ocenením „Zlatá popolnica“, ktoré udeľujú fanúšikovia najhoršiemu hráčovi Serie A.

Po návrate do vlasti podpísal krachujúci strelec kontrakt z Corinthians, kde mal nahradiť inú vyhasnutú hviezdu – Ronalda. No ešte predtým, než si nový dres prvýkrát obliekol, poranil si vážne achillovu šľachu a na niekoľko mesiacov si od futbalu odpočinul. Premiéru vo farbách Corintihans absolvoval až v októbri. Strelecký účet si otvoril v súboji s Atléticom Mineiro. Vďaka tomuto víťaznému zásahu si klub zo Sao Paula udržal dvojbodový náskok na čele súťaže a napokon vytúžený titul získal. Adriano odohral v závere ročníka celkovo štyri stretnutia.

Nová sezóna začne v Brazílii až v máji. Ale nebol by to Adriano, ak by sa jeho meno neobjavilo v bulvárnych plátkoch aj mimo ligu. Čakanie na štart ročníka si dnes 28-ročný útočník „spestril“ údajným nešťastným postrelením ženy. Samotný hráč tieto obvinenia odmieta a tvrdí, že sa žena v aute postrelila sama. Pravdu by malo odhaliť až policajné vyšetrovanie.

Nech už sa tento prípad skončí akokoľvek, v prípade Adriana ide len o ďalšiu z mnohých afér v živote nádejného futbalistu, ktorý mal nakročené k hviezdnym výšinám. Bohužiaľ, osud sa s jeho kariérou nepríjemne zahral a mimofutbalové problémy zahatali obrovský talent, ktorý v brazílskom útočníkovi bezpochyby driemal.

Vizitka:

Meno: Adriano Leite Ribeiro
Dátum a miesto narodenia: 17. februára 1982, Rio de Janeiro
Pozícia: útočník
Kluby: Flamengo, Internazionale, Fiorentina, Parma, Sao Paulo, AS Roma, Corinthians
Reprezentácia: 48 zápasov, 27 gólov

Štatistiky kariéry (zdroj: wikipedia.org)

VIDEO: Adriano - (ne)typický Brazílčan

zdroj videa: youtube.com