Zbohom buď...

Zbohom buď... spieval v muzikáli Na skle maľované herecký velikán Michal Dočolomanský. Od včera by mala táto pieseň tvoriť základ playlistu v prehrávačoch slovenských futbalistov. Aj ich osud v kvalifikácii na ME 2012 je totiž vymaľovaný. Bohužiaľ, nezostáva nič, len si zanôtiť: „Zbohom buď, Poľsko a Ukrajina“.

To, o čom mnohí fanúšikovia snívali a väčšina hráčov básnila, zostalo len nenaplnenými túžbami a prázdnymi slovami. Rozhoduje sa totiž na ihrisku a tam si Slováci jednoducho postúpiť nezaslúžili. V Macedónsku pôjde už len o česť, aspoň tak sa to hovorí. Ale popravde, futbalistom spod Tatier pri jej záchrane nepomôže už ani objavenie neexistujúceho pokladu Alexandra Veľkého. 

A pritom to všetko začalo celkom dobre. Na začiatku roku 2011 sme mali postup vo vlastných rukách. Zvládli sme duel v Írsku a Euro sa priblížilo. Lenže Arméni nás po prehre 0:4 zhodili z oblakov späť na zem. Pád to bol tvrdý, ako sa hovorí na hubu. A bolel. Zápas s Ruskom bol poslednou slamkou, ktorej sme sa mohli chytiť. Nechytili a definitívne sa utopili. Hladina sa zatvorila. Koniec. Žiadne Poľsko, žiadna Ukrajina. Keď tak len na nákupy do Jablonky alebo Užhorodu. Hoci tam asi naši futbaloví milionári chodiť nemusia.

Ak ideme po stopách nezdaru, pretože nepostup zo skupiny a až štvrté miesto nezdarom je, nemusíme dlho pátrať. Stačí malý pohľad na tabuľku a kolonku strelených gólov. Tam pri slovenských farbách svieti šestka. Malá, skromná a na postup nepostačujúca šestka. Môžeme sa vyhovárať na smolu, na zlý trávnik, na nedobre nafúkané lopty, ale ak tím nedokáže streliť ani v jedinom zápase viac ako jeden gól a v troch vyjde strelecky naprázdno, potom to asi nebude len zásluha trucujúcej pani Šťasteny. A to netreba spomínať, že v skupine sa chúlila Andorra, jeden z posledných futbalových trpaslíkov. Áno, áno, počujeme tie reči o vyrovnávajúcej sa futbalovej Európe, lenže hviezdy Neapola, Liverpoolu či Fenerbahce by mali amatérov z Pyrenejí poraziť vyšším rozdielom ako 1:0 a o víťazstve rozhodnúť skôr ako v polovici druhého polčasu. Aj to bol obraz slovenského tímu v uplynulom roku.

Pravdou je, že nám chýba klasický strelec-zabijak. Ale hoci je v slovenských šírkach kvalitných útočníkov ako šafranu, proti Andorre, Macedónsku či Arménsku je nasadenie dvoch hrotových hráčov nie odvahou, ale povinnosťou. Navyše nevyužiť formu chlapíka, ktorý pomohol Plzni k titulu a vystrieľal jej Ligu majstrov, to ničím iným, ako „prúserom“ zaváňať nemôže. A tak sa aj stalo. Prečo sa potom čudovať, že v zápase, v ktorom potrebujeme vyhrať, len vyčkávame na chybu súpera a bojíme sa čo i len pomyslieť na nejaké ofenzívne chúťky? Veď čo ak by sme náhodou dostali gól? Nič, boli by sme tam, kde teraz. Ba nie, za snahu by možno aspoň potlesk zaznel. Takto odchod hráčov zo scény doprevádzal piskot a nespokojnosť divákov. Teda tých, pre ktorých sa má futbal hrať. Ale aj to je dnes už iba otrepaná fráza.

Samozrejme, tréner Vladimír Weiss st. všetkých presvedčí o tom, že nie forma je dôležitá, ale skúsenosti. Že druhého hrotového hráča plne zastupujú krídelníci či Marek Hamšík. A tak Marek Bakoš zostane doma v Plzni, zatiaľ čo v nominácii nebude chýbať trojgólový corgoňligový kanonier a európskymi futbalovými trávnikmi ošľahaný útočník Filip Šebo. Na hrote nastúpi znova osamotený Filip Hološko, nalietajúci vpredu kilometre, ale bez šance niečo vymyslieť, pretože podpora zozadu chýba. V nejednej hlave vŕta myšlienka, kde sú tí krajní záložníci, ktorí majú suplovať chýbajúceho útočníka číslo dva?

Nuž, a keď sme pri osobe Vladimíra Weissa, tu sa treba pristaviť. Samozrejme, nie je jediným vinníkom kvalifikačného sklamania. Veď napríklad v zápase s Arménskom, napokon kľúčovom pre celý priebeh kvalifikácie, góly za svojich zverencov strieľať nemohol a ani im ich nezakazoval dávať. Lenže práve prvý polčas s Arménmi a výkon v Írsku boli jedinými hernými pozitívami uplynulého roka. Inak to bolo trápenie, nahrávajúce do kariet kritikom reprezentácie a jej protagonistom.

Akoby vyšumelo čaro, ktoré zdobilo lodivoda Slovenska v predošlej kvalifikácii. Odvaha zariskovať, vytiahnuť z klobúka prekvapivé meno, ktoré by oživilo vody totožného reprezentačného kádra či snaha zmeniť niečo skôr, ako po trištvrte hodine hry, to všetko bolo v aktuálnom kvalifikačnom cykle veľkou neznámou. Už vopred sa zloženie reprezentačného tímu dalo tipovať a človek by na takejto stávke rozhodne neprerobil. Neustále omieľaná veta z úst reprezentačného trénera: „Ja svojim hráčom verím,“ sa dá preložiť aj nasledovne: „Mám svoje kone a tie budú túto káru ťahať.“ Že nemajú formu? Že v kluboch nehrávajú? Že im chýba potrebný výkon, aby v polovici cesty neuhynuli od smädu? Nepodstatné. Ja som pán a ja rozhodujem. 

Tréner, ktorý sa postaral o najväčší úspech samostatného slovenského futbalu, sa utopil v hlbinách vlastného ega a pocitu neomylnosti. Neraz sa o tom presvedčili aj novinári, ktorí pre neho nie sú rovnocenným partnerom na diskusiu. Ak teda nie ste žurnalista vyvolený. Koľkokrát sme to už spoznali na tlačových konferenciách, kde sa zástupcom médií neraz zasmial do tváre a svojou odpoveďou z nich spravil tupcov? Koľkokrát sa uprostred otázky zdvihol a opustil miestnosť bez adekvátnej odpovede? Ospravedlňovať niečo podobné prchkou povahou nie je na mieste. Pokora, to je to správne slovo. Ale treba ho prijať za svoje, nie ho iba vyslovovať.

Po žilinskej prehre sa Vladimír Weiss vyjadril, že dva roky zmluvy s reprezentáciou mieni dodržať. A tak možno očakávať, že na tlačovkách slovenského tímu bude naďalej vládnuť atmosféra strachu z položenia otázky a následného zosmiešnenia či obava z kritiky akéhokoľvek trénerovho rozhodnutia. Nuž, ale niektorí nadľudia si niečo podobné môžu dovoliť. Nečudujme sa potom, že futbalisti s formou budú ignorovaní a kára s tými istými, často vädnúcimi a nekvalitnými koňmi, pôjde ďalej. Zostáva len veriť, že slovenský fanúšik sa snáď v blízkej budúcnosti dočká úspechu, aspoň čiastočne sa približujúcemu postupu na záverečný šampionát a adekvátnej odmeny za tých 50 eur. Ale úprimne, veríte tomu?